Biskup Peter Pavol Gojdič

Keď bol biskup Pavol Gojdič v roku 1927 po svojej konsekrácii na súkromnej audiencii u pápeža Pia XI., odovzdal mu Svätý otec zlatý pektorálny kríž a povedal mu: „Tento kríž je symbolom všetkých ťažkých krížov, ktoré na teba, syn môj, zošle náš dobrotivý Pán počas tvojej apoštolskej činnosti.“ Budúcnosť ukázala, ako veľmi prorocké boli tieto slová!
Peter Gojdič sa narodil 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch v okrese Prešov. Za kňaza bol vysvätený 27. augusta 1911. 20. júla 1922 vstúpil do rehole sv. Bazila Veľkého a pri obliečke dňa 27. januára 1923 prijal rehoľné meno Pavol. Slávnostné rehoľné sľuby zložil 28. novembra 1924. Za apoštolského administrátora prešovskej diecézy bol menovaný 14. septembra 1926, inštalovaný bol 29. februára 1927. Za biskupa harpašského bol ustanovený 7. marca 1927. Vysvätený bol v Ríme 25. marca 1927. Za apoštolského administrátora pre apoštolskú administratúru mukačevskej diecézy na Slovensku bol menovaný 13. apríla 1939, za biskupa prešovského bol intronizovaný 8. augusta 1940. 16. januára 1946 bol splnomocnený administráciou všetkých katolíkov východného obradu v ČSR.
Za jeho láskavý, pozorný a dobročinný vzťah k veriacemu ľudu dostalo sa mu uznania, keď ho nazývali mužom zlatého srdca a cez druhú svetovú vojnu i po nej otcom trpiacich. Pri likvidácií gréckokatolíckej cirkvi v ČSR bol 27. apríla 1950 uväznený a odsúdený na doživotný žalár. Po nevýslovnom utrpení zomrel v deň svojho narodenia, 17. júla 1960. V leopoldovskej väznici dotĺklo šľachetné srdce jedného z najväčších predstaviteľov nášho cirkevného života 20. storočia. Jeho meno je pre všetkých kresťanov na Slovensku, ale zvlášť pre jeho milovaných gréckokatolíkov, symbolom vernosti Kristovi a jeho Cirkvi proti útlaku a zvôli ateistického komunistického režimu.
Spoluväzeň historik František Ondruška opisuje jednotlivé udalosti z väznice, aká obdivuhodná bola láska biskupa k nepriateľom. Vždy prejavoval poslušnosť a veľkú úctu voči dozorcom väznice. Keď sa vo väznici hovorilo o slobode a o korune mučeníka, hovoril: „Neviem, či by bolo hodno zameniť krásnu korunu mučeníctva za dva – tri roky života na slobode. No ja to nechám na milého Pána Boha. Nech rozhodne On.“
A tento spoluväzeň o jeho smrti píše:
„Bolo 8 minút po polnoci. Bola nedeľa 17. júla 1960. Vtedy sme si všetci uvedomili, ktorí sme boli v dôvernom styku so zomrelým, aký dobrý je Pán Boh náš a do našich modlitieb „Odpočinutie večné daj mu, Pane...“ nástojčivo sa nám natískali myšlienky: Brat náš, služobník Boží Pavol, ktorého Pán vo svojej láske za neochvejnú vernosť obdaroval palmou mučeníctva, oroduj za nás, vypros silu, požehnanie a ochranu nám i našim drahým, ktorí trpia spolu s nami.“

späť na Históriu Spiša